Niekedy naozaj rozmýšľam, kde sa všetok ten čas podel. Čas, ktorý som strávila behaním po vonku, hraním sa s inými deťmi, pozeraním rozprávok a bezstarostnosťou. Všetko naokolo sa tak rýchlo zmenilo, môj pohľad na iných ľudí, to ako vnímam samú seba, to čo pokladám v živote za dôležité a čo už dávno nie.
Ako obrovský fanúšik The vampire diaries som minulú čas skoro preplakala. Neskôr som sa nad tým zamyslela a nemohla som uveriť tomu, že to sledujem už asi 6 rokov. Vyrastala som pri tom, bola som pri tom, keď dospievali aj samotní herci, kedy sa dej neskutočne menil. Nemôžem uveriť tomu, že o pár častí už bude koniec. Je to akoby sa uzavrela jedna obrovská časť môjho života, bez ktorej si môj život naďalej neviem celkom predstaviť. Už som začala pozerať nový seriál (typické) lenže cítim sa ako pri dopozeraní poslednej časti Gossip Girl. Ešte dodnes si pamätám ako bola Blair dievčaťom, na ktoré som sa chcela čo najviac podobať, ako som sa snažila obliekať čo najviac dievčensky a hľadala som svojho Chucka :D Aj keď som mala iba 16, hľadala som ho. Musím povedať, že som ho nenašla, aj keď zopár chlapcov sa na jeho miesto hodilo. Ha-ha.
Bolo to moje detstvo, počas dospievania som si toho prežila dosť. Ako radosti, tak aj sklamania, no nič z toho neľutujem, pretože ma to posunulo na miesto, kde som teraz. Niekedy som mala problém sama so sebou, pýtala som sa čo vlastne od života chcem, niekedy som sa nenávidela, no nikdy som nič nehovorila. Teraz, keď je toto obdobie konečne za mnou, nemôžem byť šťastnejšia a hlavne spokojnejšia sama so sebou. Teda mohla by som byť aj viac, ale robím všetko čo ma robí šťastnou, som obklopená ľuďmi, s ktorými som šťastná a niekedy sa naozaj desím predstavy, že o pár mesiacov odletím ďaleko a budem na všetko sama. Nikdy by som si školu nevyberala podľa toho, kto tam ide. Samozrejme, bolo by ľahšie, ak by tam išiel niekto so mnou, lenže v živote nemôže byť všetko len jednoduché.
Som vystrašená, keď si predstavím, že nebudem bývať doma, že budem 1600 km ďaleko od všetkých, ktorých mám rada a budem na všetko sama. Tak som si to ale vybrala, neľutujem, že som si podala prihlášku na univerzitu a dúfam, že ani nikdy ľutovať nebudem. Chcem len povedať, že už teraz viem, že to naozaj nebude ľahké. Tak či onak som naozaj odhodlaná pustiť sa do toho a zvládnuť to čo najlepšie.
Veď je to predsa súčasť dospievania, osamostatniť sa, odísť od rodičov, začať svoj vlastný život. Čím som staršia tým viac si už viem predstaviť svoj život s niekým, aj keď ešte zopár (viac než zopár) rokov neplánujem mať vlastnú rodinu, viem, že je oveľa lepšie ak život prežívame s niekým. Možno to niekedy nie je presne také ako ste si predstavovali, možno je to nakoniec ešte lepšie, možno...
Neviem si len predstaviť, ako by môj život vyzeral ak by som ho prežila sama. Bol by možno úspešný, ale veľmi smutný a opustený. Viem, že čas kedy som si od ľudí držala odstup je už naozaj preč a ja som veľmi šťastná. Ak ste s niekedy cítili, že sami to zvládnete, že vám nikto v živote nechýba, klamali ste len samých seba. Ľudia ubližujú druhým ľuďom, niekedy schválne, niekedy ani nevedia ako to spravili. Je to všetko ale súčasť života, ktorý by nemohol byť vždy len krásnym miestom, bez chýb. Potom by sme si tie krásne chvíle veľmi nevážili, brali by sme ich za samozrejmosť. Každý sa raz či aj stokrát v živote sklame, nikdy by sa však nemal vzdávať nádeje, že raz to naozaj bude lepšie, že raz nájde pravú lásku, že bude mať prácu, ktorá ho bude neskutočne baviť, že bude na mieste, ktoré bude milovať.
Ja som šťastná, že mám v tom konečne jasno.
