To bol ale víkend! Pred pár dňami som sa rozhodla, že si urobím taký "menší" výlet, a pôjdem navštíviť kamarátku. Moja cesta sa začala v piatok ráno, kedy ma čakala dlhá 7-hodinová cesta autobusom do Londýna. Našťastie to ale zbehlo rýchlo, a ja som bola pred štvrtou už na mieste.
Ach, kde len začať? Po neskorom obede a káve sme sa rozhodli, že si požičiame bicykle a pôjdeme sa bicyklovať. Bolo to oveľa lepšie ako cesta autobusom či metrom. V niekorých momentoch som sa skutočne bála, najmä keď sme sa bicyklovali po Piccadilly circus počas najväčšej špičky. Našťastie sa nám nič nestalo a ja som bohatšia o tento skvelý zážitok. Urobili sme si krásnu prechádzku nočným Londýnom, a ja som sa už tešila, ako si ľahnem do postele a aspoň trochu si oddýchnem....lenže veľmi sme si neoddýchli. V sobotu sa totiž konal beauty event britskej youtuberky Tanya Burr. Tanyu sledujem už zopár rokov, a keď som videla, že to bude v Londýne a presne v ten deň, ako tam budem aj ja, bolo rozhodnuté! Rozhodla som sa, že o tom napíšem samostatný príspevok, ktorý si budete môcť prečítať zajtra podvečer. Prezradím Vám len toľko, že to bolo dokonalé. Neskôr sme sa presunuli na Oxford street, kde som mala 4 hodiny na nákupy. Všetko bolo v poriadku až do chvíle, kým som sa nestratila. A to doslova. Zrazu som bola niekde úplne mimo Oxford street, dáta na mobile sa mi už míňali, ale snažila som sa nepanikáriť, dúfala som, že cestu späť nájdem. A tak sa aj stalo. Síce potom po mňa musela kamarátka aj tak prísť, lebo som netušila, ako sa k nej dostanem, ale hlavné bolo, že som sa nestratila úplne. Ku večeru sme išli ešte do Camden town, kde vznikli tieto perfektné fotky. V uliciach môžete stretnúť naozaj hocijakých ľudí. Rôzne štýly, kultúry, národnosti. Niektorí ľudia vyzerali presne ako počas Halloweenu. Výrazne líčenie, zvláštne oblečenie. Bolo to niečo skutočne iné. Nedeľa a deň môjho odchodu spať domov. Povedali sme si, že nám stačí ísť z domu o trištvrte na 7, že to stíhame. Odišli sme asi o 7, ale autobus sme stihli. Ten nám však ale v polovici cesty oznámil, že nejde až na konečnú zastávku, čo bola tá naša. Čas začínal byť skutočne pokročilý a my sme boli este ďaleko od stanice. Čakali sme na druhý autobus, ktorý nie a nie prísť. Keď už o 7:40 prišiel, povedal nám, že na stanicu tiež nejde, pričom by íst' normálne mal. V tej chvíli som sa už pomaly začínala zmierovať s tým, že autobus nestihnem.
Rýchlo sme teda naskočili na metro, bežali, prestúpili na druhé metro a prišli sme na Victoriu o 7:53? Autobus mi odchádzal o 8 a ja som ešte ani nevedela z kadiaľ mi vlastne ide. Tak sme znovu utekali a našli sme môj autobus o 7:58. Nastúpila som do autobusu a o minútu či dve nato, sme odišli. Stále neverím, že som to skutočne stihla. Nabudúce pôjdem všade aspoň hodinu dopredu. Bolo to skutočné dobrodružstvo. Až sa mi nechce veriť, že sa toto všetko stalo iba za jeden víkend.
